The best of my best.

14. srpna 2014 v 21:00 | Catherina Radioactive |  About my majesty
Hovoria to síce všetci, ale.. Damn gurl, ja som nepochybne tá najväčšia maniačka do hudby! Milujem hudbu natoľko, že by som ani nevedela vybrať z môjho playlistu tú moju naj pieseň. Ale vybrala som aspoň tých top 5, ktoré mi v ušiach znejú najčastejšie. Let's start!
 

News - 20.7.14

20. července 2014 v 18:04 | Catherina Radioactive |  News and important things
Heeey, guuurls and boyyys, I'm back!! S menším oneskorením sa v plnej kráse znova hlási Cath, zas o niečo staršia a skúsenejšia. Od posledného článku (28.5.14) ubehli skoro dva mesiace a za tú dobu sa toho udialo, podľa môjho osobného názoru, až príliš veľa. Táto pomerne dlhšia pauza na blogu v mojom živote naopak znamená veľký posun vpred.

Tak poprvé.. čo sa týka vysvedčenia, najradšej by som doňho ušúľala trávu a vyfajčila ho. Áno, je to až tak zlé. Keby som bola úplne blbá, až tak by mi to nevadilo, mňa najviac s*rie fakt, že som sa vôbec, ani v najmenšom, nesnažila. Ak by Vás zaujímalo s akými výsledkami som skončila, nezostáva mi nič iné povedať ako "Aj mňa." Pravdou je, že sama neviem, aké čísla znázorňujú moje známky, jediné, čo viem, je, že neprepadávam. *facka*

Podruhé.. jeden z dôvodov, prečo som sa Vám nemohla venovať skôr, je, že som bola v tábore. Odišla som 28.6. a vrátila sa 10.7. Spoznala som hrozne veľa ľudí. Priateľov aj nepriateľov, fajných chlapcov aj fajných vedúcich *žmurk*, da best díídžeja ever, riťotrasky z diskoték, štetky aj najnajnajnaj kamarátky a kamarátov. A začo som najviac vďačná, aj jedného jediného jedinečného kamaráta "s výhodami" ako sa hovorí, ktorému sa plánujem viac venovať v nasledujúcom článku.

Na tejto som momentálne závislá :3

Za normálnych okolností by som sa ospravedlňovala za svoju dlhú neaktivitu, ktorá mohla pokojne znamenať moju smrť aj horšie veci *klop klop klop*, no na to som momentálne až príliš šťastná :*

Toť vše.

Au revoir,
-s pripečeným úsmevom navždy Vaša Catherina Radioactive.

What I'm afraid of...

28. května 2014 v 19:30 | Catherina Radioactive |  About my majesty
Bonjour, nedávno ma napadlo, že sama vlastne neviem, čoho všetkého sa bojím a to ma donútila zamyslieť sa...

1. Hady. Forever number one. Bojím sa ich už od detstva, keď som vošla v zoo do takého malého domčeka plného terárií. Boli všade okolo mňa, pred mnou za mnou, proste hnus. Ani neviem prečo som sa ich vtedy tak zľakla, ale očividne to vo mne zanechalo traumu na celý život.
2. Zrkadlá. Sú tajomné. Ľudia hovoria, že je to len opačný odraz skutočnosti, no ja mám občas dosť silný pocit, že odraz, ktorý vidím nie je skutočný. Občas mám pocit, že to, čo v zrkadle vidím nie som ja a že sa to pohybuje bez ohľadu na mňa. A ten najdivnejší pocit je, keď sa mi zdá, že odraz v zrkadle je skutočný a že ja som iba odraz. Desivé, no nie?
3. Otváranie neznámych dverí. S týmto strachom je to vlastne podobné ako so zrkadlami. Neznášam ten moment, keď neviem, čo je na druhej strane a plne si uvedomujem, že tam môže byť čokoľvek. Tento strach hlavne súvisí s nočnými morami, kde sa mi často stáva, že otvorím dvere a za nimi je niečo.. jednoducho niečo, čo by tam nemalo byť, nečo, čo ma vždy vydesí.
4. Pád. Ďalší strach, ktorý súvisí s nočnými morami. Myslím, že nič viac k tomu netreba, kto by predsa mal rád pády? Len neznášam ten pocit, keď visím vo vzduchu.
5. Tikanie. Tik tak. Najhorší zvuk, aký môže existovať. Vždy, keď počujem tikanie, musím sa uistiť, či sú v izbe hodiny a či fungujú. Tik tak. Nemôže byť (skoro) nič horšie, ako byť v izbe, kde niečo tiká, ale nie sú tam hodiny..

Veľmi som rozmýšľala, ale už som naozaj nedokázala nájsť viac fóbií. Možno sa fakt bojím iba 5 vecí, hell yeah :D Napísala

-Vaša Catherina Radioactive.
 


Čierna je fajn

26. května 2014 v 19:39 | Catherina Radioactive |  Figments of artistic creation
Jedna, dve, tri slzy sa skotúľajú po jej krásnom líci. Je ich viac, príliš veľa, aby som ich dokázala spočítať. Trhá mi srdce keď ju vidím plakať.
"Nenávidia ma," zašepká potichu cez vzlyky.
"To nie je pravda," namietam.
"Som iná," pokračuje. Utrie si slzy, no veľmi jej to nepomôže, keďže ich hneď nahradia ďalšie.
"Ľudia sa vždy báli toho, čo je iné. Tvoja výnimočnosť ich ohrozuje. Závidia ti, pretože oni sú všetci rovnakí."
"Ja nechcem byť čierna ovca," zakričí a natiahne s k nožu. Pomaly k nej pristúpim a opatrne jej ho vytrhnem z rúk. Spočiatku sa vzpiera, no napokon povolí.
"Čierna ovca je fajn. Mám rada čiernu," odvetím s úsmevom. Aj ona sa usmeje. Nečakane sa na mňa vrhne a takmer ma udusí v objatí. Teraz už plačeme obidve, ale nie zo smútku, ani zo šťastia. Len tak, pretože sa to už nedalo udržať.
"Som lepšia ako ostatní," zašepká mi priamo do ucha, stále v objatí. Je tak blízko, až sa jej pery dotýkajú mojej kože a jemne ma šteklia, keď prehovorí. Počujem každý jej nádych a výdych.
"Oveľa lepšia," prisvedčím a objímem ju silnejšie, tak silno, že ani jedna nemôžeme poriadne dýchať...

-Catherina Radioactive.

Cena za zvedavosť

25. května 2014 v 17:28 | Catherina Radioactive |  Figments of artistic creation
Odkedy zmizlo dievča zo školy, sa povrávajú povery a klebety. Nepoznala som ju, aspoň nie dovtedy, kým sa nevyparila, keď sa počas hodiny vypýtala na záchod. Niektorí hovoria, že si išla pred školu zafajčiť a uniesli ju. Niektorí hovoria, že utiekla zámerne. Iní, tí najdivnejší, hovoria, že je v tom niečo iné. Niečo temné, nadprirodzené. Ja neverím ani jednej z týchto možností. Mám však viac odvahy a zvedavosti ako ostatní, dosť na to, aby som chcela zistiť, čo sa naozaj stalo. Na vlastnú päsť.Rozmýšľala som, ako by som mohla, zistiť, čo najviac z naspoľahlivejšieho zdroja, teda na vlastné oči. Bohužiaľ som nedostala lepší nápad, ako dokonale simulovať situáciu, ktorá sa odohrala.

Bola streda, piata hodina a ja som mala hodinu v učebni biológie, rovnako ako nezvestné dievča v deň zmiznutia. Hodina končí o dvadsať minút, zobrala som všetku svoju odvahu a prinútila svoj mozog zdvihnúť ruku. "Môžem ísť na záchod?" spýtala som sa neisto profesorky. Bola tu šanca, že ma nepustí, no našťastie s tým nemala žiadny problém.

Za predpokladu na základe logiky, som usúdila, že dievča s najväčšou pravdepodobnosťou išla na najbližšie záchody. Nie som istá, či na záchody vôbec šla, no najprv som sa rozhodla zvážiť túto možnosť. Opatrne som otvorila dvere a presvedčila sa o pravdivosti mojich očakávaní, že na pohľad na záchodoch nič zvláštne nie je. Vošla som a a pre istotu skontrolovala aj kabínky. Nič.

Ďalej som postupovala, ako by dievča mohlo v normálnej situácii. Spláchla som na všetkých záchodoch s nádejou, že možno v tejto chvíli sa niečo stane. Niečo, čo sa mohlo stať vtedy dievčaťu. Znova nič. Umyla som si ruky, zapla a vypla vodu na všetkých umývadlách. Nič. Moja viera, že sa niečo stane vyhasínala, až pomaly zhasla úplne. Sklamane som sa otočila k zásobníku papierových utierok, utrela si ruky a otočila sa na odchod. To, čo som uvidela, som už vôbec nečakala.

"Drž sa ďalej, ty malá špina. Žiješ vo svete, kde sa za zvedavosť platí draho." Takmer som dostala infarkt, keď som to uvidela napísané na zrkadle niečím červeným. Mala som sto chutí, čo najrýchlejšie utiecť a už sa nikdy nepriblížiť k tomuto miestu bližšie ako v okruhu sto metrov. No už som sa dostala príliš blízko, aby som cúvla. Varovanie som odignorovala.

Zotrela som prstom kúsok toho nápisu a požmolila farbu na prstoch. Bolo to napísané červeným rúžom. Nevedela som, čo ďalej. Odvrátila som zrak od prstov, na ktorých bol zotretý rúž a pozrela sa znovu na nápis s úmyslom zistiť z neho čo najviac. Čítať medzi riadkami. No slová nápisu sa mi menili priamo pred očami. "Ešte sa nebojíš? Fajn.." znel nový odkaz. Pod nohami som zacitíla niečo mokré. Dvere sa náhle zatvorili a zamkli. Z umývadiel, ktoré sa tiež sami zapli unikala voda a naplňala miestnosť oveľa rýchlejšie, než je vôbec možné. Voda sa postupne zafarbovala do červena. Bola to tmavá červená ako krv.

Srdce mi bilo ako ešte nikdy. Inštinktívne som sa vrhla ku dverám a začala triasť kľučkou. Kričala som o pomoc, aj keď mi bolo jasné, že ma určite nikto nepočuje. Zubami nechtami som sa snažila dostať von, zmocnila sa ma zúfalosť a beznádej. "Neskoro," začula som šepot priamo pri uchu, čo ma prinútilo prestať s pokusom o únik a znovu sa otočiť k zrkadlu.

Tentoraz na zrkadle nebol žiadny odkaz, iba môj odraz. Bol však rozmazaný a každou sekundou sa mi rozmazával pred očami ešte viac. Môj odraz sa zmenil na obraz nejakého miesta. Vyzeralo to ako ulička nejakej chudobnej štvrti vo veľkomeste. Boli tam posprejované budovy, kontajnery a smetie. Bola noc, no na oblohe nebol ani náznak po mesiaci alebo po hviezdach. Na obraze bola postava, v ďialke a rýchlo sa približovala. Takmer okamžite bola hneď pri mne. Mala na sebe mikinu s kapucňou a šál, ktorý jej zakrýval väčšinu tváre. Odkrýval iba kúsok tmavej pokožky a prázdny pohľad v temných čiernych očiach. Nedokázala som určiť, či sa jednalo o muža alebo o ženu.

Zrazu ku mne postava natiahla ruky, na ktorých mala dlhé a špicaté nechty. Chytila ma pod krkom, tak pevne až som nemoha dýchať a pritiahla ma blízko k sebe. Pozerala som jej priamo do očí, v ktorých som videla svoj odraz. No už som to nebola ja. Vyzerala som presne tak ako tá neznáma osoba.

Osoba ma pustila, no keď som sa otočila, už za mnou neboli školské záchody. Bola za mnou tehlová stena slepej uličky. V tej chvíli zo mňa vyprchala všetka chuť žiť. Bola som prázdna, vysalo to zo mňa všetku nádej, všetku ľudskosť. Už som nič necítila. Ani bolesť, ani strach, ani smútok. Nič. Som prázdna.

Takto som zaplatila za svoju zvedavosť. Naozaj draho. Po čase som zistila, kam som sa dostala. Svet za zrkadlom je známy aj ako Svet večnej noci alebo Svet zatratenia. A prežívam v ňom už celú večnosť až doteraz. Neviem, prečo som tu, čím som sa stala, ani či sa niekedy vrátim späť. Žijem, no som prakticky mŕtva...

-Catherina Radioactive.

Before I die..

16. května 2014 v 21:36 | Catherina Radioactive |  About my majesty
Čo chcem urobiť urobím pred tým než zomriem alebo nedajbože zostarnem.

1. Cestovať. Precestovať celý svet, a keď sa nezadarí, tak aspoň tie najznámejšie a najkrásnejšie miesta sveta. Ochutnať cudzie jedlá, vyskúšať nové veci, spoznať cudzie zvyky a hlavne veľa nových priateľov.
2. Nechať si urobiť piercingy a tetovania. Mať každé jedno spojené s nejakým príbehom, udalosťou alebo urobeným spontánnym rozhodnutím. Mať ich ako súčasť môjho tela a ducha, súčasť seba samej a toho čo robí mňa mnou.
3. Bláznivo sa zamilovať a sklamať sa v láske. Pretože to patrí k životu a vždy mi to pomôže posunúť sa z istej etapy života do ďalšej.
4. Vyskočiť z idúceho vlaku. Pretože život je krátky a adrenalínu je v mojom živote málo, narozdiel od odvahy, ktorá sa ukrýva hlboko vnútri a čaká na oslobodenie.
5. Kúpiť si motorku a chodiť ňou do školy/práce, precestovať ňou Európu.
6. Zachrániť niekomu život. Byť statočná a postaviť sa za niekoho, aj keď tým môžem riskovať vlastný život.
7. Držať v ruke ozajstnú zbraň a zastrieľať si z nej (do terča pochopiteľne). Pretože je to určite sakra dobrý pocit.
8. Adpotovať si z útulku psa. Alebo si zobrať túlavého. Dať mu opateru, lásku a nájsť v ňom najlepšieho priateľa.
9. Urobiť veľa chýb a opakovať ich dovtedy, kým sa z nich nepoučím.

A nakoniec...

Byť hrdá na to, kým som. Au revoir.

So snami naplánovala
-Vaša pozitívne naladená Catherina Radioactive.

I'm not rude, am I?

29. dubna 2014 v 14:17 | Catherina Radioactive |  Diary and other shit
"Bonjour!" hlási sa znova Vaša nezodpovedná Cath. V minulom článku som sľúbila, že budem zase písať ako sa patrí, so here we go.

Hovorila som už ako som nezodpovedná? Protivná? Provokatívna? Nie? Tak teraz to už viete. Jedná sa hlavne o istý konflikt medzi mnou a mojou triednou alias Ančou. Ako veľmi pracovitý človek sa mi veľmi nechce učiť a takto to potom aj dopadne, že mám zaostávanie z matiky. Anča mi dala papierik, ktorý som mala dať podpísať rodičom, akože su uvedomení s tým, že zaostávam z matiky. Veľmi zodpovedný človek ako ja to po troch týždňoch ešte stále neodovzdal a teraz kvôli tomu dostal napomenutie triednym učiteľom. Čo dodať, som hold šikovná.

Najhoršie na tom, že som si musela vypočuť prednášku o tom ako som nezodpovedná od Anči dnes na fyzike pred všetkými. Bolo mi tak do smiechu, že som sa ledva ovládala. Myslela si, že to pred rodičmi zatajujem. Haha. Dala mi papier, na ktorý som napísala mamino číslo, nech jej zavolá. No ja drzá som jej ho trošku prudkejšie položila na stôl a Anča hnev vrčí, že čo jej hádžem ten papier ako psovi. Za 27 rokov sa nestretla s takým drzým a nevychovaným deckom ako som ja. Haha. P*ča. Mimochodom, ževraj som sarkastická, som? Som taká drzá, že som jej ten idiotský papier nepoložila opatrne priamo pred ňu, neuklonila sa jej a nepovedala "Nech sa páči, vaše veličenstvo."?

By the way, túto pieseň momentálne absolútne milujem :3 To len aby ste mali prehľad o mojom "aktuálne".

Ospravedlňujem sa za mierne hrubší jazyk použitý v tomto článku. Som nasratá naštvaná. Za pochopenie ďakujem. Au revoir!

S drzým úsmevom

-Vaša drzá Catherina Radioactive.

Kam dál